6.Kapitola
Blížil sa deň D.
Ten deň, ktorého som sa najviac bála. Ale musím byť v pohode a hlavne
ostať sama sebou a to mi to pomôže prežiť. Sčasti sa aj teším, lebo ako
tínedžerka som ešte nič neprežila a toto je ta šanca zažiť niečo
šialené. Oblečenie mám už vybraté ešte sa osprchujem najem a môžem
vyraziť. Mám taký strach, že asi zavolám Lottie nech príde skôr a
zájdeme so Starbucks lebo inak to neprežijem. Pomaly kráčam do sprchy a
moje šialené myšlienky ešte neopustili moju hlavu. Možno na to trochu
zabudnem v sprche. Ale nestalo sa. Obliekam si pripravené veci. Myslela
som si, že to bude nejaká klasika ako sú kraťasy a tielko ale boli to
šaty! Neviem s akým vzorom ale iste sú nádherné. Krátke letné šaty na
ramienka. Moja mama je poklad. Pomaly schádzam dolu schodmi a počujem
môjho bračeka, ktorý tiež vychádza z izby a rýchlo dolu uteká.
"Aj tebe dobré ráno!" ironicky na ňho kričím.
"Dobré sestrička," kričí naspäť. Som v šoku. On mi povedal sestrička! Niečo sa muselo stať a ja to zistím ale až neskôr.
"Dobré ráno mama, a ďakujem za tie šaty iste sú nádherné! Popíšeš mi ich?" pýtam sa jej.
"Ale jasné. Sú to bežné letné šaty s kvetinovou potlačou," odpovedá a v jej hlase počujem, že mi ešte niečo nechce prezradiť.
"No tak to povedz!" vyhŕknem.
"A čo ti mám povedať?" pýta sa ako by nič.
"Ja počujem, že mi ešte niečo máš povedať, tak to povedz," hovorím s kľudom hoci ona kľudná nie je.
"Ide
o to, že mi volal lekár o tú operáciu," začne a ja sa zrazu cítim
čudne. Všetká radosť na dnešné stretnutie a všetké obavy vyprchajú a ja
sa cítim ako keby ma niekto oblial kýbľom studenej vody.
"Mohla by sa uskutočniť do pol roka ale," na chvíľu stratí reč.
"Povedz to..." šepkám a slová mi miznú z jazyka.
"Môžeš
zase vidieť ale je to strašne riskantné a mohla by si, no, mohla by si
prísť o život...." dopovedá s plačom a keď to počujem aj mne je do
plaču. Podídem k nej a silno ju objímem a plačeme spolu.
"Neboj
mama, ja som silná! Mňa niečo také neskolí. Ja to prežijem, ja prežijem
všetko," stojím si za svojím optimistickým názorom.
"Ale čo ak..." ani nedopovie a skáčem jej do reči.
"Také
nehovor! O tom sa ani nebavme," poviem jej zotriem si slzy a snažím sa
pôsobiť silno a vyrovnane. Aj to na mamu zapôsobí. Ale v okamihu keď
dobehnem do izby celá moja duša je na márne kúsky. Spúšťam hrozný plač.
Čo mám robiť! Nemôže to byť pravda. Ja chcem vidieť. Chcem vidieť
všetkých ľudí okolo. Chcem vidieť Nialla, Lottie, mamu, Tobyho a
všetkých ostatných. Chcem vidieť Anglicko a kopu iných krajín. Utieram
si slzy a volám Lottie, lebo to niekomu musím povedať. Keď to zdvihla
všetko som jej vysypala. Aj Lottie spustila plač a plakali sme spolu.
"Pôjdeš na to rande?" pýta sa.
"Pôjdem,
chcem na to všetko zabudnúť a nemyslieť na to, príď skôr, skočíme na
kávu a správaj sa ako zvyčajne, chcem na to zabudnúť," hovorím jej a
snažím sa prísť na iné myšlienky.
Nastala jedna hodina a
Lottie zvoní pri dverách a my vyrážame so Starbucks a rozprávame sa o
somarinách. Lottie mi popisuje ľudí naokolo a ja sa na jej smiešných
opisoch smejem. Keď sme otvorili dvere do Starbucks omámila ma vôňa tej
úžasnej kávy a môj mozog vyhodil všetky problémy. Objednala som si ako
vždy.
"Ahoj Emily, ako vždy," poprosila som moju obľúbenú predavačku a super kamošku Emily.
"Takže jedno škoricové latté a čokoládový muffin a pre teba Lottie?" pýta sa.
"Ja chcem, frappucino a vanilkový muffin," povie a ideme si sadnúť do nášho obľúbeného boxu.
"Tak čo, pripravená?" pýta sa na dosť zbytočnú otázku keď dobre vieme, že mám obrovský strach.
"Nie, bojím sa a veľmi!" odpoviem roztraseným hlasom.
"Zvládneš to, len buď sama sebou ako to ty dokážeš a bude to fajn," radí mi.
"Pokúsim sa," hovorím a prebiehame na inú tému.
"Kde idete s Lukasom?" pýtam sa.
"Asi do kina," odpovedá ale nemá nadšenie v hlase aké ma vždy keď hovoríme o Lukasovi.
"Prečo?" dávam jej dosť nezmyselnú otázku.
"Čo prečo?" zmetene sa pýta.
"Prečo nemáš v hlase nadšenie?" pýtam sa.
"Neviem," odpovedá a už sa nevraciame k tejto téme.
"Asi by sme už mali ísť," hovorí a mne sa rozklepú kolená.
"Ashley!
No ták, pokoj!" radí mi ale ja mám aj tak strach. Pomalým krokom ideme k
parku a Lottie ma zabáva zaujímavosťami o Niallovi a ja sa strašne
smejem. Vraj má rád jedlo. Tak to sme si podobný. A je vtipný. Super,
nebude nuda. A okolo dievčat je hanblivý. Aspoň niečo máme rovnaké.
Sadáme si na lavičku a Lottie sa po ňom rozhliada.
"Čo ak nepríde," hovorím moju najhoršiu obavu.
"On príde! Určite príde, len ostaň kľudná," radí mi a ja zrazu cítim tých motýlikov.
"Už ide!" vykríkne Lottie.
"Nie! Ja sa bojím," hovorím a snažím sa nevyzerať vyplašene.
"Prestaň ide sem a usmieva sa!" hovorí natešená Lottie.
"Ahojte!" ozve sa Niallov hlas a ja mám pocit ako by mi tie motýliky išli vytrhnúť celé brucho.
Tak sa vám hlásim už s 6. časťou po dlhej dobe :) Teraz som nemala veľa času niečo tu pridávať, ale napravím to! :) Už onedlho sa môžete tešiť na nové príbehy preložené z angličtiny! :) S komentami to ide dole vodou a ja by som chcela poprosiť, každého kto si to prečíta aby zanechal komentár, pretože vaše názory sú pre mňa najdôležitejšie :)
