3.Kapitola
"Aha...
no vieš je tu jedna vec asi ti ju poviem lebo inak ti prídem strašne
čudná," nadviazujem na tú citlivú tému. "To preto som nevidela tu loptu
hoci som sa pozerala na všetky strany, a preto nosím slnečné okuliare aj
v zime, lebo som slepá... A Aron je môj slepecký pes chodí so mnou vždy
a všade. No a preto som teba a tvoju skupinu nespoznala, hoci som vaša
fanúšička." hovorím a čakám na reakciu. Možno sa nastraší a utečie,
alebo si zo mňa urobí srandu. Celá napätá čakám na jeho reakciu.
"Ouu, prepáč, ja som taký debil. Vyskočil som na teba s toľkými otázkami. Mohlo mi to napadnúť. Sorry, som taký nevšímavý."
Pozerala
som sa naňho ako sa karhá a zasmiala som sa. ,,To nevadí, odpúšťam ti,
ale nabudúce by ti mohlo dopnúť, že dievča, ktoré sedí so slnečnými
okuliarmi a so slepeckým psom a nevidí loptu, tak je asi slepá." Otočila
som sa k nemu s úsmevom a obaja sme sa začali spolu smiať.
,,
Sorry... keď si mi to takto povedala tak si uvedomujem, že som fakt
riadny debil," povedal to a pritom sa stále smial.Bolo to také miel, no
zrazu zvážnel. Nastrašila som sa čo sa stalo. Zrazu nastalo ticho. Bože,
čo sa stalo, v mysli mi blúdila táto myšlienka. Zrazu som počula
tľapnutie po čele. ,,Prepáč, že sa takto smejem. Nemysli si, že si s
teba robím srandu. Ja sa smejem zo seba. Asi som ti už spomenul, že som
pako," usmial sa a ja spolu s ním.
,, Neboj sa nezobrala som to osobne, a už sa toľko neospravedlňuj."
,,Sorry, musí to byť ťažké. Kedy sa ti to stalo?" opýtal sa presne na to, na čo som nechcela aby sa spýtal.
"Je
to od narodenia, a áno je to dosť ťažké, ale prosím nebavme sa o tom
je to pre mňa trošku citlivá téma, málo komu sa dakto zdôverujem,"
snažím sa mu to vysvetliť.
"Ja ťa
chápem musí to byť strašne ťažké. Ja som rád, že ťa môžem vidieť a bol
by som rád keby som ťa mohol vidieť častejšie," povedal a bolo cítiť
hanblivosť v jeho hlase. Lichotilo mi to čo mi povedal, cítila som
červeň v lícach a slová mi ako zázrakom vypadli.
"Tak
to by nebol problém iba si musím vymyslieť výhovorky pre mamu lebo je
strašne prísna a bráni všetkým cudzím ľuďom aby sa so mnou rozprávali
aby som si neublížila a hlavne ma drží ďalej od chlapcov, hoci mám 18,"
odpovedám na jeho vetu, ktorá ma príjemne zaskočila. Keby to vedela
Lottie, že sa bavím z členom so skupiny One Direction tak by zošalela.
Jej sa strašne páči Zayn. Už sa teším ako jej to poviem!
"Aha
tak to už bude ťažšie, ale niečo vymyslíš. Ja už asi musím ísť lebo
chalani sa už balia. Mohla by si mi dať tvoje číslo aby som ti zavolal?"
pýta sa ma.
"Áno. Píš si 09..."
diktujem mu moje číslo a pri tom som strašne šťastná, že o mňa má záujem
nejaký chalan, ktorý je miláčikom mnohých dievčat. Hoci ho nevidím a
ani neviem s kým sa rozprávam som aj napriek tomu šťastná.
"Ešte dnes večer ti zavolám a bol by som rád keby sme zajtra niekde zašli na kávu a môžeš vziať aj Arona," povie a pohladká ho.
"Jasné... Musím chodiť iba s ním," odpovedám a usmievam sa.
"Máš
krásny úsme," a zase lichôtka! Určite som ako paprika. Ale v tom čo mi
poradil je háčik. Neusmievam sa príliž často, lebo život mi dáva málo
príležitosti, a preto je pre mňa úsmev ako niečo neznáme. Ale dneska som
sa nasmiala až do sýtosti, a to vďačím iba jemu. Konečne som sa
necítila odstrčená.
"Ďakujem, dám na tvoju radu. Ahoj," lúčim sa.
"Ahoj,
večer sa ozvem," hovorí a pomaly odchádza za chalanmi. Ja vstávam z
lavičky a idem domov. Dnešok bol nádherný! Stretla som chlapca, ktorému
sa páčim! Je to asi irónia osudu ale ani ja sama neviem ako vyzerám.
Podľa
opisu iných som vysoká blondína s krásnou tvárou. Ale to mi vlastne
vravela mama takže som si ako viac istá, že si trochu vymýšľala lebo je
to proste mama. Aj Lottie mi vravela, že mi trochu závidí moju krásu ale
ja jej vždy odpoviem, že mne je to nanič lebo aj tak si chalana
nenájdem pre tie moje oči. Pomaly idem domov a cestou na mojom
špeciálnom mobile pre slepcov vytáčam Lottie aby som jej povedala nech
sa rýchlo dostaví.
"Ahoj Lottie to som ja Ashley. Prosím čo najrýchlejšie príjď ku mne je to vážne!" rýchlo jej to vysypem.
"Ale no ták stalo sa niečo? Ash si v pohode?" zdesene sa pýta.
"Jasné, že som! Ale rýchlo poď ku mne!" nakazujem jej.
"Tak
okej za chvíľu som tam ako na koni!" hovorí, smeje sa a končí hovor. Ja
už som pomaly doma. Vstupujem cez hlavnú bránu a lesným chodníčkom idem
k domu. Náš dom je, podľa opisu mojej mamy a Lottie ako z nejakej
rozprávky. Majú pravdu, je strašne veľký. Trvalo mi pokiaľ som sa
naučila kde sú všetky izby ale už to viem a máme ich stráášne veľa.
"Ahojte! Som doma!" kričím na celý dom a čakám na odpoveď.
"Ahoj zlatko! Kde si bola tak dlho! Večera už je na stole poď jesť," volá mama z kuchyne.
"Prepáč
pozabudla som sa. A mami, za chvíľu sem príde Lottie dúfam, že to
nebude nikomu vadiť?" pýtam sa asi dosť zbytočnú otázku. Lottie bola už
ako domáca. Je u nás strašne často lebo jej rodičia majú osobné problémy
a často sa hádajú tak vždy utečie oknom a schováva sa u mňa. Je mi jej
ľúto má to ťažké. Ona si utečie na pár hodín niekedy aj na celú noc a
jej rodičia si to ani nevšimnú, že tam nie je. Pre mňa by bol ťažké
utekať s Aronom cez okno, predstavila som si túto myšlienku a zasmiala
som sa. Dnes mám asi veselý a šťastný deň. Lottie, je ako moja sestra, a
u nás doma trávi veľa času, preto si na ňu všetci zvykli. A ja som
rada, že som si našla takúto sestričku.
"Ale čo sa to pýtaš?! Však Lottie tu pomaly býva. Vieš, že môže prísť kedykoľvek," odpovedá mama na moju zbytočnú otázku.
"Ďakujem!
Budem v izbe, keď dorazí nech ku mne príde a večeru si beriem hore,"
oznamujem mame, beriem si mäso so zemiakmi aodchádzam. Mama len na to,
ako vždy, krúti hlavou a nič nehovorí.
Pridávam vám tu už 3. časť Dark World :) Keď sa páčila tak --- koment :) ;) Hope you like it
